Mal som možnosť sa vypraviť na dvojdňový, povedzme tomu výlet do Chorvátska. Nikdy ma táto krajina nejak nepriťahovala. Možno práve preto, že je to miesto, kam sa bežne chodieva na dovolenku, tak ako sa voľakedy bežne chodievalo na Šíravu. Tak sme s kamošom sadli do auta a čakala nás cesta na juh. Bola to služobná cesta, takže som neočakával nejaké kúpanie sa v mori a podobné výstrelky leta. Dorazili sme v noci, takže z mora nebolo vôbec nič. Šibenik bol cieľom našej cesty.
Keďže bolo málo času na obhliadku okolia, urobil som zopár fotiek iba cestou späť. Krajina zaliata slnkom. Príjemní ľudia. Čo ma ale rozhodne prekvapilo najviac, je to, že na ktorejkoľvk pumpe sme zastavili, nebol problém sa s týmito ľuďmi dohovoriť anglicky. čo tak to skúsiť u nás, ako by sme pochodili?
Cesta zo Šibeniku bola veľmi zaujímavá. Vlastne až cez deň si človek všimne, čím všetkým prechádza. Je to krajina krásna. Potom si uvedomíte a eďalšiu pravdu. Na týchto miestach sa ešte pred pár rokmi bojovalo. Neprechádzali nežnou revolúciou ako my. Nemali to šťastie. Sú horkokrvní a preto to nevedia. Bojovali naostro. Koľkí z nás by boli schopní vziať zbraň a vystreliť trebárs aj na suseda, vedľa ktorého žijete desať rokov? Ja teda určite nie.
Potom si všimnete terén, ktorým sa cesty kľukatia. Ďiaľnica, tunely, a to nie hocijaké. My máme 2 (slovom dva) cestné tunely. Hmmm, aké šťastie. V Chorvátsku máte na vzdialenosti možno 100 km desať tunelov. A to nie hocijaké. Sú kratšie, ale aj dlhšie, 6 kilometrov dlhé. Tak sa zamyslíte nad tým, či je možné, aby krajina, ktorá prešla vojnou, bola schopná urobiť väčší kus práce ako krajina, čo prešla nežnou revolúciou.
Takže sa príjemne posaďte a prezrite si zopár fotografií krajiny, tak ako som ju videl ja.
